Problémy pri nakladaní so stavebným odpadom – 2. časť

Koniec odpadu

Brzdou širšieho využívania recyklátov v stavebnej výrobe je značne reštriktívny charakter našich normatívnych dokumentov, ktoré kladú príliš náročné a zbytočne detailné požiadavky na kvalitu a vlastnosti použitých druhotných surovín a recyklátov. Dôraz by sa mal skôr klásť na výsledný produkt (stavebný výrobok) a na jeho ekologickú nezávadnosť a bezpečnosť počas plánovanej doby životnosti.

Pre posudzovanie, kedy odpad prestáva byť odpadom treba postupovať podľa Smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2008/98/ES o odpade a o zrušení určitých smerníc. Táto smernica je záväzná aj pre našu republiku. V tejto smernici sa spresňuje, čo je odpadom a čo ním nie je, kedy možno považovať materiál za vedľajší výrobok a kedy odpad prestáva byť odpadom prostredníctvom ustanovenia kritérií stavu konca odpadu. Dôležitým prvkom tejto smernice je vymedzenie pojmu zhodnocovanie a uznanie potenciálnych výhod odpadu.

Podľa tejto smernice „odpad” je každá látka alebo vec, ktorej sa držiteľ zbavuje, chce sa jej zbaviť, alebo je povinný sa jej zbaviť. „Pôvodca odpadu” je každý, koho činnosťou vzniká odpad, alebo každý, kto vykonáva predbežnú úpravu, zmiešavanie alebo iné činnosti, ktorých výsledkom je zmena povahy alebo zloženia tohto odpadu. „Držiteľ odpadu” je pôvodca odpadu alebo právnická osoba, u ktorej sa odpad nachádza. Dôležitým pojmom je, že „opätovné použitie” je akákoľvek činnosť, pri ktorej sa výrobky alebo zložky, ktoré nie sú odpadom, znovu použijú na ten istý účel, na aký boli určené. Odfrézovaný materiál svojou podstatou presne zapadá do tohto pojmu. Treba zdôrazniť, že takýto pojem naše zákony doteraz neuvádzali. Novým pojmom tiež je „recyklácia”, ktorou je každá činnosť zhodnocovania, ktorou sa odpadové materiály opätovne spracujú na výrobky alebo materiály určené na pôvodný účel alebo na iné účely; pojem zahŕňa aj opätovné spracovanie organického materiálu.

V novej smernici o odpadoch sa rozlišuje medzi I. odpadom, II. vedľajším produktom a III. konkrétnym produktom, ktorý však už na základe technických špecifikácií nemožno považovať za odpad. Najdôležitejším článkom Smernice je určenie, kedy odpad prestáva byť odpadom. Podľa článku 6 citovanej Smernice „špecifický odpad prestáva byť odpadom, ak prejde činnosťou zhodnocovania vrátane recyklácie a spĺňa osobitné kritériá”. V prípade preukázania vlastností zložiek takéhoto materiálu a vyhlásenia, že v spojive sa nenachádza decht, nie je ďalej potrebné pozerať sa naň ako na odpad a vyžadovať od neho také doklady ako pre odpad. Jednoznačne o tom hovorí bod 3 článku 6 Smernice: Odpad, ktorý prestáva byť odpadom, prestáva byť odpadom aj na účely zhodnocovania a recyklácie, pokiaľ sa splnia podmienky na recykláciu alebo využitie.

Druhú skupinu, a z hľadiska celospoločenskej priority dôležitejšiu, tvorí odpad z demolácie, obnovy alebo rekonštrukcie stavebných objektov – recyklát. Pod pojmom recyklát sa označujú zužitkovateľné zvyšky po demolácii alebo obnove stavebných konštrukcií a konštrukčných prvkov a po ich ďalšej potrebnej úprave (separácia, drvenie, triedenie a pod.).

V skutočnosti však nie je problém v tom, či sledovaný materiál je odpadom alebo nie. Hlavný problém je v tom, ako postupovať pri jeho využívaní a či je potrebné použiť všetky opatrenia vzťahujúce sa na odpad. Pokiaľ sa materiál odoberie napríklad z vozovky a pritom sa nijako nezmenili vlastnosti jeho pôvodných zložiek, tak je ho potrebné posudzovať tak, ako sa posudzujú pôvodné zložky, z ktorých bola obalená asfaltová alebo cementobetónová zmes vyrobená. Pri deklarovaní použitia odfrézovanej alebo vybúranej zmesi je potrebné doložiť vlastnosti pôvodných materiálov a tým tento materiál prestáva byť odpadom.

Hodnotenie vlastností recyklátu

Stanoveným cieľom úpravy recyklovaných stavebných materiálov je dosiahnutie kvalitatívnej normy, ktorá zodpovie neskoršiemu účelu použitia opätovne upravených recyklovaných stavebných materiálov.

Stanovenie základných fyzikálnych vlastností a chemického zloženia by malo byť vždy prvoradé na posúdenie vhodnosti odpadu na určité použitie. V súčasnosti vystupuje do popredia problematika životného cyklu stavby, ako konečného stavebného výrobku a environmentálne hľadisko. Tieto pozitívne environmentálne dopady zužitkovania recyklátu sú zjavné najmä z hľadiska trvalo udržateľného rozvoja a sú prioritnou celospoločenskou požiadavkou. Toto by z pohľadu udržania kvalitného životného prostredia malo byť podriadené a prípadná ekonomická nevýhodnosť použitia odpadu v určitej technológii by mala byť kompenzovaná prostredníctvom ekonomických nástrojov štátu.

Z hľadiska životného prostredia a zdravia ľudí sa odporúča posúdiť, resp. zhodnotiť nebezpečné vlastnosti budúceho stavebného odpadu už pred začatím prác viazaných na údržbu, rekonštrukciu či odstránenie stavby, pri ktorých odpad vznikne. Hodnotenie nebezpečných vlastností odpadu (stavby alebo časti stavby) vychádza z požiadavky na zaraďovanie odpadu podľa kategórií v súlade s § 19 Zákona o odpadoch a vyhlášky MŽP č. 283/2001 Z. z..

V rámci hodnotenia nebezpečných vlastností materiálov stavieb alebo ich častí, ktoré predchádza ich údržbe, rekonštrukcii alebo odstráneniu, sa, v prípade pochybností o nebezpečných vlastnostiach odpadu, ktoré by pri týchto činnostiach vznikli, odporúča využívať pri odbere vzoriek metódu tendenčného vzorkovania. Účelom prieskumu je vymedzenie častí stavby, z ktorých nebezpečný odpad vznikne, ktorý by sa v prípade neodstránenia zo stavby stal znečisťujúcou zložkou odpadu z ostatných častí stavby. Zvláštnu pozornosť je nevyhnutné venovať odstráneniu materiálov s obsahom azbestu zo stavby.

Pri posudzovaní stavebného výrobku z hľadiska zdravých životných podmienok je nevyhnutné určiť, či je možné na základe jeho zloženia predpokladať uvoľňovanie škodlivých látok do prostredia pri danej technológii a použití výrobku na stavbe, odhadnúť hygienické riziká. Tieto riziká súvisia s umiestnením výrobku na stavbe (interiér, exteriér, kontakt s vodou alebo s potravinami a pod.).

Posudzovanie zdravotného rizika a vplyvu na životné prostredie sa robí tromi skúškami:

• Chemická analýza výluhu v rozsahu úmernom použitiu výrobku z odpadu.
• Skúšky ekotoxicity na živých organizmoch.
• Meranie hmotnostnej aktivity materiálu, najmä Ra226.

V súčasnosti prevláda niekoľko názorov na posúdenie vhodnosti použitia druhotných surovín a recyklátu v stavebníctve. Chemizmus recyklátu nemusí byť vždy rozhodujúcim a postačujúcim hľadiskom na jeho využitie na stavebné účely. Ukazuje sa, že na zvažovanie vhodnosti recyklátu na využitie v stavebnej výrobe bude rozhodujúcim hľadiskom tzv. komplexná technologická vhodnosť. Na vyhodnotenie komplexnej technologickej vhodnosti využitia nových typov odpadu sa musí vykonať celý rad posúdení vlastností skúmaných druhotných surovín a recyklátu, vrátane ich toxických vlastností. Predstavuje simuláciu skutočnej technológie výroby stavebného materiálu alebo skutočného výrobku a simuláciu ich vlastného využívania vo vzťahu k predpokladanému účelu použitia v konkrétnom obklopujúcom prostredí uplatnenia. Súčasťou tohto vyhodnotenia by malo byť aj dosiahnutie ekonomickej výhodnosti pre tvorcov odpadu aj jeho užívateľov.

Pri vyberaní rozhodujúcich vlastností recyklátu treba vychádzať z účelu konečného použitia na základe kategórií uvádzaných v normách pre výrobky z kameniva, ktoré uvádzajú požiadavky na prírodný, umelý alebo recyklovaný materiál a zmesi týchto materiálov. Najdôležitejším materiálom použiteľným na účely cestného staviteľstva je hrubé recyklované kamenivo. Identifikovanie a odhadnutie relatívnych podielov jednotlivých zložiek sa má urobiť podľa normy EN 933-11 „Skúška na rozdelenie zložiek recyklovaného hrubého kameniva”, ktorá určuje skúšobný postup pre recyklované hrubé kamenivo. Ak sa pri tomto postupe nájdu škodlivé látky, mali by sa spracovať v súlade s predpismi platnými na mieste použitia. Pri tejto skúške sa zrná skúšobnej vzorky pozostávajúcej z hrubého recyklovaného kameniva ručne roztriedia do šiestich tried uvedených v nasledujúcej tabuľke.

Fyzikálnomechanické vlastnosti recyklátu treba kontrolovať rovnakým postupom ako v prípade prírodného kameniva, naviac sa musia podrobnejšie overovať jeho chemické vlastnosti, ktoré vyplývajú zo spôsobu prvotného použitia, prípadne odstraňovania. Norma STN EN 1744 – „Skúšky na stanovenie chemických vlastností kameniva”, skladajúca sa zo šiestich častí, uvádza rozsah skúšok, ktorými sa má posudzovať vhodnosť recyklátu na rôzne účely použitia alebo na podmienky skladovania. Viaceré skúšobné postupy slúžia na preukázanie a vyjadrenie rozsahu pôsobenia organických nečistôt. Posledná časť tejto normy, špeciálne zameraná na recyklované kamenivo, určuje postup na stanovenie vplyvu zložiek z recyklovaného kameniva rozpustných vodou na začiatok tuhnutia cementu.

Ak recyklovaný materiál získaný pri búraní a odfrézovaní vozovky nemá preukázateľne nebezpečné vlastnosti a vyhovuje aj technickým požiadavkám pre dané technológie, možno ho znovu použiť do vozovky. Pri uložení takéhoto materiálu na dočasnú skládku je potrebné jeho posúdenie z hľadiska vylúhovateľnosti, aby bola riešená ochrana vôd v okolí skládky.

Zabezpečenie rozvoja recyklácie

V roku 2008 bola v Bruseli prijatá nová rámcová smernica o odpade č. 2008/98/ES. Smernica stanovuje nové výzvy pre odpadové hospodárstvo, predovšetkým z pohľadu obmedzovania a minimalizácie vzniku odpadu, maximálneho dôrazu na opätovné využívanie odpadu a jeho materiálové a energetické zhodnocovanie. Je to rázny krok k obmedzeniu zneškodňovania odpadu, ako dôležitého zdroja surovín a energie.

Či budeme schopní plniť náročné legislatívne podmienky z pohľadu zhodnocovania odpadov ukáže čas, je si však potrebné stanoviť štartovaciu rovinu, ktorá má základ v jednotných a správnych štatistických ukazovateľoch tvorby a nakladania s odpadom, stavebný odpad nevynímajúc. Práve v tejto oblasti je potrebné upraviť a zdokonaliť systém evidencie, keďže bez kvalitnej štatistickej základne nie je možné odpadové hospodárstvo plánovať.

Smernica pre recyklované stavebné materiály sa má považovať za povinnú vo všetkých normalizovaných opisoch výkonov. Tieto opisy výkonov sa musia zahrnúť do verejných súťaží a všetci zadávatelia verejných zákaziek záväzne musia zmluvne použiť podmienky na využívanie materiálov pre stavebné projekty podľa smernice.

Je potrebné spracovať celoštátnu úpravu týkajúcu sa stavebnotechnických a ekologicko-technických požiadaviek na recyklované stavebné materiály tak, aby sa podarilo, že sa smernica stane zákonom záväzná pre celú republiku. Zabezpečovanie kvality založené na tejto smernici, môže garantovať „Združenie pre rozvoj recyklácie stavebných materiálov” na Slovensku, pričom túto činnosť by mali podporovať aj neutrálne organizácie (okrem recyklačných stredísk), akými sú zástupcovia Ministerstva životného prostredia SR, Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, VÚV, ZMOS a univerzít.

Za dôležité je treba uviesť vytvorenie smernice pre mobilné spracovanie recyklovaných stavebných materiálov, ktorými by mali byť kvalitatívne vysokohodnotne pracujúce mobilné recyklačné zariadenia, ktoré musia vyhovovať najvyššiemu stavu techniky a odlíšia sa značkou kvality od konkurentov.

Čiastočne sa už dnes dosahujú objemy recyklácie v rozsahu až 95 % (napr. asfaltová zmes). Predpokladom na dosiahnutie takýchto objemov však je:

• existencia technických smerníc,
• existencia normalizovaných textov súťaží (všetky normalizované opisy výkonov majú byť vytvorené na základe smerníc na recyklované stavebné materiály),
• zákonné obmedzenie nekontrolovaného skládkovania (nariadením o skládkach),
• zodpovedajúce finančné rámcové podmienky, ktoré zvýšené náklady recyklačného hospodárstva (náklady na skúšanie, náklady na spracovanie, atď.) porovnávajú (na základe zákona o likvidácii odpadu) a kompenzujú.

Pre celé Slovensko je potrebné zaviesť predpis, ktorý udáva príslušnú kvalitu recyklovaného materiálu. Tento predpis by mal byť povýšený na úroveň nariadenia. Recyklované stavebné materiály by mali byť označované značkou kvality. Tým sa zavedie koniec zasypávania stavebných jám neupraveným odpadom.

Nové predpisy alebo smernice by mali stanoviť požiadavky na typ úpravarenských zariadení a opísať spôsob úpravy materiálu a skúšania, ktorý má zabezpečiť vysokohodnotnú recykláciu. Recyklovanie stavebných materiálov je potrebné zaviesť do praxe verejných súťaží. Na základe takéhoto nariadenia by mali normalizované opisy výkonov záväzne použiť všetci verejní obstarávatelia.

V Slovenskej republike bolo vydaných cca 50 súhlasov na zhodnocovanie stavebného odpadu mobilným zariadením. Tento súhlas udeľuje príslušný krajský úrad životného prostredia a v zmysle výkladu Zákona o odpadoch má celoslovenskú pôsobnosť. Prevádzkovatelia zariadení na zhodnocovanie odpadu (vrátane mobilných zariadení) majú povinnosť ohlasovať ustanovené údaje v zmysle § 21 Zákona o odpadoch a zasielať tak každoročne do 31. januára evidenčný list zariadenia na zhodnocovanie odpadu.

Prvoradým cieľom každej politiky v oblasti stavebného odpadu by mala byť minimalizácia negatívnych účinkov tvorby a nakladania s odpadom na zdravie ľudí a životné prostredie. Politika týkajúca sa stavebného odpadu by sa mala zameriavať aj na obmedzovanie využívania prírodných zdrojov (kameniva, cementu a asfaltu) a uprednostňovať praktické uplatňovanie hierarchie odpadového hospodárstva.

Zásada „znečisťovateľ platí” je základnou zásadou na európskej a medzinárodnej úrovni. Pôvodca odpadu a držiteľ odpadu by mali s odpadom nakladať takým spôsobom, ktorý zaručuje vysokú úroveň ochrany životného prostredia a zdravia ľudí. Mali by sa ustanoviť účinné, primerané a odradzujúce sankcie, ktoré by sa ukladali fyzickým a právnickým osobám zodpovedným za nakladanie s odpadom (ako sú pôvodcovia odpadu, držitelia odpadu, sprostredkovatelia, obchodníci, prepravcovia a zariadenia na zber odpadu a zariadenia alebo podniky, ktoré vykonávajú činnosti pri spracovaní odpadu a realizujú systémy nakladania s odpadom), v prípade, že porušia ustanovenia Smernice.

Na podporu znovupoužitia výrobkov a na prípravu činností súvisiacich s opätovným využitím treba prijať vhodné opatrenia, najmä prostredníctvom vytvárania a podpory sietí opätovného využívania a spracovania, využívania hospodárskych nástrojov, kritérií na obstarávanie, kvantitatívnych cieľov alebo iných opatrení. Treba prijať opatrenia na podporu recyklácie materiálov vysokej kvality a s týmto cieľom zriadiť systémy na triedený zber podľa toho, kde to bude technicky, environmentálne a hospodársky praktické a vhodné, aby sa splnili potrebné kvalitatívne normy pre príslušné oblasti recyklácie.

Do roku 2020 sa má zvýšiť príprava na znovupoužitie, recykláciu a konverziu materiálu, vrátane prác pri zasypávaní s použitím odpadu z bezpečných konštrukcií a sutín z demolácií, ako náhradu za iné materiály, bez využívania prirodzene sa vyskytujúceho materiálu definovaného v kategórii 17 05 04 v zozname odpadu, najmenej na 70 % podľa hmotnosti.

Treba prijať potrebné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že každý pôvodca odpadu alebo iný držiteľ stavebného odpadu spracuje odpad sám, alebo prenechá spracovanie obchodníkovi, zariadeniu alebo podniku, ktorí vykonávajú činnosti pri spracovaní odpadu, alebo zabezpečí, aby spracovanie zariadilo verejné alebo súkromné zariadenie na zber odpadu.

Ak sa odpad prepravuje od pôvodcu alebo držiteľa k jednej z fyzických alebo právnických osôb na predbežné spracovanie, má všeobecne platiť, že zodpovednosti za činnosti zhodnocovania alebo zneškodňovania sa nie je možné zbaviť. Treba spresniť podmienky týkajúce sa zodpovednosti a rozhodnúť o tom, v akých prípadoch si pôvodca ponecháva zodpovednosť za celý spracovateľský reťazec alebo v akých prípadoch môže pôvodca a držiteľ znášať zodpovednosť spoločne so subjektmi spracovateľského reťazca alebo ju na nich preniesť.

Záver

V mnohých krajinách sa čoraz viac dbá na to, aby sa dal odpad znovu recyklovať nielen v prvej etape opakovaného použitia, ale aj v druhej, tretej, atď. Materiál musí byť použiteľný spôsobom, ktorý neohrozí životné prostredie. Výsledky výskumu potom možno použiť na zavedenie nového materiálu z odpadového materiálu do jestvujúcich noriem a predpisov.

Budúcnosť odpadového hospodárstva znamená spätné spotrebovanie ako zrkadlový obraz konzumnej spoločnosti. Pri uvádzaní odpadových materiálov na trh, v prípade, že vláda ich pomáha uviesť, možno tak urobiť niekoľkými spôsobmi. Vláda môže stimulovať súkromných partnerov, aby investovali do spracovávacieho zariadenia, nasmerovať prúd odpadov do takýchto zariadení tým, že zvýši náklady na skládky a prípadne tým, že bude hrať rolu zákazníka a využívať odpadové materiály pri svojich vlastných projektoch a prácach alebo tým, že pridelí verejné kontrakty dodávateľom, ktorí budú využívať odpad. Zodpovednosť za zvýšenie rozsahu recyklácie a využitia odpadu však má vláda, ktorá môže použiť legislatívne nástroje na stanovenie cieľových limitov recyklácie a ovplyvňovať trh s vedľajšími výrobkami. Hoci, tak ako aj v niektorých iných krajinách, aj u nás vláda vyhlasuje podporu recyklačným technológiám, avšak bez konkrétnych opatrení.

Šetrenie materiálových zdrojov, ochrana životného prostredia, zmenšovanie skládkových plôch odpadového materiálu, to všetko sú dôvody na opätovné využívanie cestných stavebných materiálov. Ich použitie je spojené s dodatočnou úpravou, pretože kvalita materiálu získaného frézovaním alebo búraním je veľmi rôzna a nie vždy vhodná na priame použite.

Príspevok bol spracovaný v rámci riešenia grantového projektu VEGA číslo 1/0551/10.

Literatúra

[1] EUROSTAT: Environmental statistics and accounts in Europe, ed. 2010, str. 40.

[2] Commission staff working document Accompanying the Communication from the Commission to the European Parliament, the Council, the European Economic and Social Committee and the Committee of the Regions on the Thematic Strategy on the Prevention and Recycling of Waste, Brussels, 2010.

[3] Záhorský, M.: Tvorba stavebného odpadu a nakladanie s ním. In: Zborník z konferencie „Znovupoužitie materiálov na stavebné účely”, Nový Smokovec, Dom techniky Košice, apríl 2011.

[4] Koška, P.: Súčasné trendy úpravy stavebného odpadu v európskom práve. In: Zborník z konferencie „Znovupoužitie materiálov na stavebné účely”, Nový Smokovec, Dom techniky Košice, apríl 2011.